hlbiny

Túžba založiť si blog vo mne zreje už dosť dlho. Keď skúmam, prečo chcem vlastne tento blog založiť, moje myšlienky sa navzájom obviňujú i bránia. Sú ako hady, spletené v klbku, dokonalý chaos v mozgu, rozpútaný boj, kde nieto víťaza...

Niečo ma do rodiny blogerov priťahuje. Mám úctu k ľuďom, ktorí si dajú tú námahu, aby sa na niečo pozreli bližšie, detailnejšie - do hĺbky. Títo ľudia sú mi svojím spôsobojm blízki, pretože som ako oni. Existuje však riziko - hadí jed - že sa blog stane pascou pre ľudské ego, túžbou prekričať iné, často oveľa lepšie názory, zaslepenou sebarealizáciou, ktorá nielenže prestane slúžiť rozvoju duše, ale naopak tento rast zastaví, či dokonca túto otrávenú dušu pripraví aj o to málo, čo mala. Dúfam však, že uštipnutie hadom ma nezabije.

Ako tak pozorujem ľudí v mojom okolí, zisťujem, že mnohí sa chcú čosi naučiť, čosi dokázať. Jedni sa venujú jednému, iní zase inému. Ak pripustím, že život je otázkou priorít, záleží na tom-ktorom človeku, čo si vyberie. Možností je tak veľa, že je vhodné napísať - možností je strašne veľa. Dajú sa však tieto možnosti rozdeliť na dôležité a menej dôležité?

Možno je to vekom, keď si človek začína uvedomovať, že čas sa kráti a tak začne zvažovať a hľadať, čo je skutočne dôležité. Hovorí sa, že človek dosahuje zrelosť okolo štyridsiatky. Takmer každému hneď napadne sexuálna zrelosť, človek sa až teší na štyridsiatku, aby aj on konečne zažil orgazmus ako jeho susedia, ktorých v noci počuť cez steny... Čo ak sa však zrelosťou myslí aj schopnosť vybrať si naozaj podstatnú vec, ktorá je nad všetkým a preniknúť do nej čo možno najhlbšie?

Ak človek vo svojom srdci pociťuje podobné veci, mimovoľne sa ocitá na ceste. Začína hľadať. U niekoho k tomu dochádza skôr, u iného neskôr, každopádne sa taký človek ocitá v priestore, ktorý - myslím si - výrazne mení kvalitu jeho života. Ja som takým človekom. Uvedomil som si, že robím rozdiely v dôležitosti niektorých vecí a začal som hľadať to podstatné. Tu sa nechcem rozpisovať o tom, ako som hľadal. Nehľadal som nič nové, veď čo už by som mohol nájsť, čo už nie je dávno tu? Nie som vedec, aby som posúval hranice vedomostí človeka novými objavmi. Ak by som aj chcel niečo nové objaviť, ako povedzme Einstein, Newton, Kopernik, Kolumbus či Edison a začal by som študovať hoci už od svojich pätnástich rokov, akú mám záruku, že sa stanem aj ja priekopníkom? Akú mám záruku, že objavím niečo nové? Nepodceňujem sa, pozerám sa triezvo. Veď koľko je vedcov, ktorí nič nové neobjavili, hoci celý život hľadali a skúmali? Mám dôvod si myslieť, že nie som najväčší hlupák na svete. Potom sa ale pýtam, čo môžu nájsť ešte väčší hlupáci? Existuje niečo, čo je prístupné každému človeku a čo je zároveň totálne podstatné?

Vo svojom hľadaní som objavil dnes tak nepopulárne náboženstvo. Myšlienka, že veriaci človek je oklamaný hlupák, ma ešte väčšmi utvrdila v tom, že som na správnej stope. Dobre, dobre, s niečím sa dá súhlasiť, niečo skutočne zmysel dáva, no ako si mám vysvetliť niektoré šokujúce dogmy cirkvi? K prvému šoku došlo, keď som si uvedomil, že Cirkev tvrdí, že Boh je jeden v troch osobách. Po dôkladnom zvažovaní by sa táto dogma aj dala prijať, no pochopiť, to je nad moje sily. Veď ak existuje Boh, ktorý všetko stvoril a má všetko pod kontrolou, ktorý je všemohúci v pravom zmysle slova, musí byť logicky nepochopiteľný, ak sa mu chceme prirovnať. A ľudia, keďže to nevedia nijak pochopiť, len hľadia na niečo, čo sa zjavilo, vlastne nemajú inú možnosť, ako zjavenie prijať - aj keď to v človeku obracia všetko naruby. Čo ma však dvíha zo sedadla je dogma, že chlieb a víno,  ktoré sa "láme" v každom kostole, či chráme, ktorý sa "láme" tu hneď za rohom a je na dosah ruky /!/, že tento chlieb a toto víno, že to je skutočné telo a krv Kristova - a toto je už brutálny šok! Ruku na srdce: kto už len tomuto tvrdeniu uverí? Myšlienka, že táto cirkev stáročia klame ľudstvo je vlastne absurdita najhrubšieho zrna. Niečo mi tu však nesedí, veď ak by cirkev chcela ťahať ľudí za nos, prečo by si vybrala tak nezmyselný spôsob? Veď tomu môžu veriť naozaj len blázni! Ak chcem niekoho držať v nevedomosti a klamstve, vymyslím si predsa čo možno najpresvedčivejší scenár, niečo, čo je logické, pravdepodobné, niečo, čo sa dá ľahko prijať, čo sa dá ľahko zjesť, alebo sa mýlim? Toto je však tuhá káva, ťažko stráviteľný pokrm.

Ostatné náboženstvá - nič proti nim - sú dnes oveľa populárnejšie práve preto, že netvrdia tak šokujúce veci. Práve preto mi kresťanstvo, ako hlása cirkev, pripadá ako vychudnutý, polozdochnutý sivý malý koník v kúte obrovskej stajne plnej statných tátošov s ušľachtilým pôvodom. Je to však naozaj tak? Existuje aj v reálnom živote rozprávkový scenár, že ten malý sivý koník sa premení na okrídleného tátoša, ktorý jediný ma môže vyniesť do nebies?

Ako je vôbec možné, že cirkev už dvetisíc rokov ešte nezanikla? Ako je možné, že ten malý sivý polozdochnutý koník v rohu stajne ešte nezdochol? Je to naozaj tak, že je živený krvou bláznov, ktorých sa vždy a v každom čase nájde dosť? Celý život som počúval o cirkvi iba to zlé. Počul som množstvo názorov, ktoré mali však jedno spoločné - učili ma o nej ľudia, ktorí do cirkvi nepatria, alebo sú tam len jednou nohou, alebo ju nemajú v láske. Začal som počúvať ľudí, ktorí do cirkvi patria, ktorí sú v nej oboma nohami a ktorí ju radi majú. A polozdochnutý malý sivý koník mi padol do oka - mne, ďalšiemu bláznovi....