Viem, čo je dovolené. Všetci to vedia. Ak však hovoríme, že niečo je dovolené, súčasne potvrdzujeme existenciu zákazu. To ma však znepokojuje, lebo zákaz ma obmädzuje, brzdí a zväzuje mi krídla. Prečo vlastne existuje? Má udržiavať poriadok? Má chrániť iných pred inými, iných predo mnou alebo mňa pred inými, alebo snáď mňa predo mnou samým? Keď tak nad tým uvažujem, našiel som len jedinú dobrú vec na zákaze – chráni mňa. Veru, desím sa myšlienky, že by moja žena alebo deti alebo zamestnávateľ prestali akceptovať zákazy...
Všetci majú zákony. V rôznych štátoch a krajinách sú rôzne zákony – asi to záleží od mentality toho-ktorého národa. Keď však obrazne poukladám všetky ústavy a zákony sveta na seba a pozriem sa cez ne do svetla, zistím, že v určitých bodoch sa tieto rozmanité zákony prekrývajú. A toto, čo sa zhoduje, to ma zaujalo. Akýsi prirodzený zákon, ktorý uznávajú všetci bez rozdielu, nemenný základ ostatných zákonov. Hovorím základ, lebo si myslím, že z tohto nemenného a prirodzeného základu vyrašili ostatné príkazy, zákazy a nariadenia, vlastné tomu-ktorému národu.
Ak je však tento základ všetkých ostatných zákonov prirodzený, potom ho logicky musím mať aj ja vo svojej hlave vštepený tak, že automaticky riadi môj život. Lebo pozorujem na sebe prirodzené správanie, pozorujem, že mi radí svedomie. Všetci bez rozdielu vieme, že existuje toto tajomné svedomie, dokonca aj hovoríme o niektorých, že nemajú čisté svedomie, alebo si naopak vážime človeka s čistým svedomím. Aj ja mám rád ľudí s čistým svedomím, lebo ľudia s pokriveným svedomím, bez chrbtovej kosti – ako sa tiež často hovorí, mi naháňajú strach. Na druhej strane ich však aj chápem. Veď ak sa chcem mať na tomto svete dobre, svedomie ma paradoxne zbytočne brzdí a zotročuje. A keďže nemôžem strácať čas, svedomie treba čo najskôr zabiť, veď dokedy budem žiť? A toto je kameňom úrazu.
Naozaj, chce to poriadnu guráž a odvahu, opustiť bezpečný prístav svedomia a vydať sa na cestu bez prirodzeného zákona. Človek sa možno cíti dokonale slobodný, veď nie je zviazaný ničím. Môže kradnúť pre seba, môže si užívať s ktorou chce, môže ísť cez mŕtvoly. No logicky vzaté – je to brutálny omyl, pretože takýto človek sám seba zviaže svojím vlastným zákonom. Dá sa vlastne povedať, že neexistuje sloboda od zákona, pretože buď prijmem prirodzený zákon svedomia, alebo som sám sebe zákonom. Čo si teda vybrať?
Považujem sa minimálne za mamľasa. Ak by som si trúfal riadiť sa svojím vlastným zákonom, ako by to dopadlo? Veď aký zákon asi vymyslí mamľas? Keby som bol v pelotóne mamľasov hoc aj posledný, najlepší z mamľasov by aj tak vymyslel zákon, ktorý by za veľa nestál. Takto ale strácam dôveru vo svoj vlastný zákon a cítim sa nepokojne – a to nechcem. To ma ale vracia naspäť k prirodzenému zákonu svedomia, spoločnému zákonu všetkých – lebo viem, že zákon svedomia je dobrý. Ak to preženiem - je to svedomie, ktoré mi nedovolí podpáliť bezdomovca, je to svedomie, ktoré mi nedovolí odhodiť novorodenca do kontajnera, je to svedomie, ktoré mi nedovolí podviesť manželku s inou ženou... Ak som si najprv myslel, že prirodzený zákon ma chráni pred druhými, prekvapene zisťujem, že ma chráni aj pred sebou samým. A to sa mi páči.
Čo sa mi ale nepáči, je to, že prirodzený zákon svedomia mi – pravdu povediac – moc nevyhovuje. Svedomie ma tlačí späť na zem, medzi tisíce sivých ľudí, ktorí sú na tom tak ako ja a svedomie počúvajú. Ale ja chcem byť niekto! Mám vo svojom živote obdobia, kedy naozaj kraľujem sám, kedy sa cítim byť niekým a svedomie ma vtedy iba tlačí. Áno, som mamľas, lebo často prekričím svoje svedomie a tak ubližujem druhým. Ak viem, že popri detských ihriskách treba ísť štyridsiatkou a ešte ma napomenie aj značka, a ja aj napriek tomu idem stodvadsať, len preto, aby si okolie všimlo frajera v parádnom aute a takto zabijem mamičku s trojročnou dcérkou – som horší ako mamľas. Toto je len príklad, nikoho som nezabil, ale v stovkách iných denných rozhodnutí konám podobne. Som otrokom zákona vlastného ega. Som otrokom myšlienky, že chcem byť niekto! Čo mi prináša tento zákon?
Vinu. Je to hnusný pocit – vina. Už samo slovo je hnusné... Vina, sklamanie, ľútosť, depresia – skrátka hnus, ktorý sa smrti podobá a ktorý nechcem zažívať. A tak sa zase len musím rozhodnúť, či zabijem svoje svedomie, aby som sa zbavil tohto prekliateho pocitu, alebo sa radšej podriadim prirodzenosti? Ak sa mi však podarí zabiť svedomie, bolesť ľudí, ktorým ubližujem svojim vlastným zákonom ostane aj tak skutočná – to len ja sa stanem bezcitným strojom, nepodobným človeku. A tak som znova na začiatku – veď sám mám strach z týchto bezcitných strojov, ktoré mi môžu ublížiť. Mám strach zo samého seba, že sa aj ja pomaly stávam bezcitným strojom, ktorý pravidelným tréningom bude schopný ísť cez mŕtvoly. Budem však ešte človekom? Čo keď zabiť svoje svedomie znamená zabiť seba samého? A keď zabijem seba samého a stanem sa bezcitným strojom, ktorý ide cez mŕtvoly, príde do môjho sveta vlastne smrť, veď ja, ktorý som už mŕtvy, idem cez mŕtvoly....
Ublížil som svojej žene. Zlomilo ju to v jej najpevnejšom mieste, ale keď videla, že ma to naozaj mrzí, že to úprimne ľutujem, odpustila mi, hoci ma mohla doraziť, veď by nebola nespravodlivá. Vtedy som pochopil. Odpustila, lebo spoznala, že som stále živý, keďže cítim vinu. Odpustenie je ona krásna vec, ktorá živí svedomie. Nečakane to nebola ona, ktorá bola zlomená v nejpevnejšom mieste, ale bol som to ja. Môj zákon ega bol zlomený jej odpustením, nádherným gestom, ktorého je schopný milujúci človek, vznešene živý človek, ktorý nielenže počuje hlas svojho svedomia, ale spoznáva aj živé svedomie v iných...
A tak som sa aj ja začal učiť umeniu odpúšťať iným, pretože som pochopil, že mojím odpustením pomôžem lámať zákon smrti. Už to nie je oko za oko a zub za zub, už to je iný level - vznešený. Už to nie je voda, už je to víno... Už je to závan skutočnej lásky.
Komentáre