Niekedy chodím dňom ako slepý a hluchý. Bránim sa takto pred hroznou realitou, ktorá je každodenne vystavovaná na oltári sveta. Vtedy snívam sivý sen, kde komunikujem s množstvami ľudských tvárí a čakám, až sa zobudím. Večer, keď som už doma, vo svojej svätyni, pomaly sa mi vracia zrak a sluch a ja spočiniem pred oltárom, ktorý ma formuje každý deň. Sluch mám napnutý, oči naširoko otvorené a s otvorenou hubou vidím, čo sa deje vo svete. Tváre na oltári sa striedajú, tóny hlasov sa menia, hudba v pozadí umocňuje pocity. Všetko naberá na obrátkach, všetko vybuchuje, všade sú choroby, ďalšie vraždy, krádeže a nešťastia – a tváre na oltári sú čoraz viac smutnejšie. Zaujímavý obraz. V mojej svätyni sa nehýbe nič, ja nepohnuto sedím, za mnou svieti slabé svetlo a oltár opisuje dejiny sveta.
V posledných dňoch je to iné. Na scéne sa objavilo zemetrasenie. Skoro ani počúvať sa to nedalo. Keď oltár prestal kázať, prechádzal som sa po svojej svätyni a obzeral všetky veci, ktoré tam sú. Nábytok, kvety, knižnica... Doteraz bolo všetko také isté, bezpečné, nedotknuteľné. Stačí, ak človek načas platí nájomné, aby si udobril štátnu moc. Stačí, ak nebudem provokovať susedov a oni mi dajú pokoj. Stačí, ak sa budem správať nenápadne a nikto si ma ani len nevšimne. Toto všetko som robil, aby moja svätyňa ostala nedotknutá.
Teraz však ide do tuhého. Tisíce ľudí konajú podobne ako ja: prídem domov z roboty, povenujem sa deťom a potom aj sebe a ak bude všade chuť, tak aj žene. Cítim sa dobre v bezpečí svojho domova, veď je to posledné miesto na zemi, kde je mi dobre. Spokojne zaspím vedľa svojej polovičky, deti sú zdravé, spia takisto. Domáca pekáreň je nastavená tak, aby ráno o šiestej bol upečený chlieb - tá vôňa premení všedné ráno na sviatok. Pes si práve dnes lahne k mojim nohám a mne je teplúčko. Za oknami zhasínajú posledné svetlá, tíchne mestský ruch, už počuť len škripot električiek v zákrutách. Ako zaspávam, vnímam ešte spev opilcov a nakoniec mi zhasnú oči...
V noci stanem, lebo mi treba oné. Vojdem do kúpelky a tisíci krát kontrolujem medzery medzi kachličkami a som spokojný, ako sme si prerobili kúpeľňu. Ako tak tlačím, všimnem si, že pes sa správa čudne. So stiahnutým chvostom prudko dýcha a vyskakuje mi na kolená. Odháňam ho mrzuto preč, lebo som sa na pol ceste zasekol a bolí to. Pes sa však nedá a začína skučať. Snažím sa ho ukludniť, ale nejde to. Vzdávam sa a tlačím ďalej. V kuchyni sa zapla pekáreň. Cesto sa začalo miesiť a ja som si v smrade záchoda predstavoval vôňu čerstvo upečeného chleba.
Zrazu sa všetko zatriaslo. Poloprázdne šampóny spadli a presvedčili ma o tom, že sa naozaj niečo deje. Za oknami začali húkať alarmy odparkovaných áut. Pes mi vyskočil na kolená a začal hlasito kňučať. Vo dverách som zbadal vydesenú tvár mojej ženy, jej otázka však nestačila ku mne doletieť. Trasenie sa znovu prudko ohlásilo. Bolo oveľa silnejšie, ako to prvé. Kuchyňa zúrivo rozbíjala poháre a taniere. Obývačka obrazy a sošky. Detská izba šialene rozplakala deti, pes šalel, žena utiekla k deťom a ja som vyskočil z oného, neutretý. Na to nebol čas. Utekal som za svojimi do detskej, kde sa práve rozpadli plastové okná a dnu vtrhol obrovský rachot a strašná zima. Boli sme bosí, v pyžamách, deti sme rýchlo chceli nejako zachrániť, keď nás strhol zo sebou rúcajúci sa panelák. Počul som len krik, plač, vreskot, štekot, alarmy a hukot sa stále viac a viac vzďaloval..........
Strhol som sa zo sna a rýchlo som dýchal. Trebalo mi tlačiť a tak som šiel do kúpeľne. Nepozeral som na kachličky, kašlal som na ne – sú už pre mňa nepodstatné. Nesadol som si však ešte, ale vrátil som sa skontrolovať deti. Ticho spali a tak som sa predsa len išiel posadiť, aby som to mal čím skôr za sebou. Ako tak tlačím, prišiel sa na mňa pozrieť pes, ktorý ma rád vidí, keď mám pri tlačení vypúlené oči. Pokojne sa ľahol k mojim nohám a zakýval chvostom. Bol som na pol ceste, ale bolesť ma už netrápila. Spomenul som si na obete nešťastného zemetrasenia. Aká irónia! Niekde otcovia vyhrabávajú svoje deti spod trosiek domov a hrozne narieka celá krajina a ja si tu v pokoji serem s prstom v nose a myslím na to, ako bude v kuchyni ráno voňať chlieb.
Žeby sa mi naozaj všetko tak ľahko prepieklo? Finančná kríza ma o robotu nepripravila a v podstate som ju vôbec necítil. Záplavy nikdy nezatopili moje pivnice. Prasacia chrípka nikdy nenapadla orgány mojej rodiny, šialené kravy takisto spaľovali na míle ďaleko odo mňa a už vôbec neviem, čo je to zemetrasenie. A paradoxne z tohto všetkého začínam byť v strehu. Nechce sa mi veriť, že sa mi vždy všetko prepečie. Nechce sa mi veriť, že žijem v tak bezpečnej krajine, kde sa dá v kľude vysrať s prstom v nose a predstavovať si pri tom vôňu chleba. Je to ticho pred búrkou?
Komentáre
Nie,
je to tak